Zo života

Len tak

27. července 2012 v 12:35 | Yuuna
Dobré ráno ľudia. Viem, že ráno teda už nie je, ale momentálne som vstala. Ako obvyle cez prázdniny neriešim čas a nemám poňatia aký je deň. Prázdniny ubiehajú rýchlejšie a ja svojím pomalým myslením naozaj nestíham. Nakoniec sa ukázalo, že tieto prázdniny nestrávim ako som si dlhé dni plánovala a sú totálne na nič. Každý samozrejme odcestoval a užíva si odpočinok mimo Slovenska a ja? Sedím prilepená k počítaču alebo sa flákam mestom a snažím sa zabaviť.
No preč s pesimizmom, toho som do vienka dostala až priveľa. Niekedy by som si priala byť optimista, ktorý by sa snažil na každú vec pozrieť z tej dobrej strany, čo ja nedokážem. No aspoň je tu pár vecí, ktoré mi ešte dokážu zlepšiť náladu. V poslednej dobe fotím ako blázon, nepriala by som vám stretnúť ma na ulici. Teoreticky som schopná všetko odfotiť, prídu mi zaujímavé veci, ktoré asi pre ostatných nie, ale tie si radšej nechávm pre seba a neuvereňujem na blogu, nie je to niečo, čo by vás dokázalo očariť. Tieto fotky som nafotila včera a kochala som sa prírodou, ktorá pretŕčala zo záhrady susedov.

Načierno

22. července 2012 v 6:00 | Yuuna
Krásny slnečný deň hodný toho, aby som sa konečne vybrala von na čerstvý vzduch. Pred pár dňami som šla von ako obvykle a keďže cieľ cesty nebol až tak blízko, musela som ísť tých pár zastávok autobusom. Samozrejme na zastávke automat na lístky nemajú, takže som sa rozhodla, že ako obvykle budem čierny pasažier, keďže sa mi ešte pokutu získať nepodarilo. Po nastúpení do autobusu som si všimla starého a mohutného muža, nie veľmi sympatického, ktorý práve rozdával pokuty slečnám a snažil sa to vybaviť. Keďže ich tam práve riešil nekontroloval tých čo nastúpili, tak som sa pokojne viezla. Ale z obáv som na ďaľšej zastávke vystúpila a šla na iný autobus, ktorý ma doviezol ďalej než som chcela a tak som musela prestúpiť na ďaľší. Vedľa mňa boli rôzni ľudia, ale ničoho čudného som si nevšimla. Každý si zrazu štikal lístky, prišlo mi to podozrivé, ale na čo to riešiť predsa? Odpoveď mi prišla za pár minút, keď som počula tie slová "kontrola lístkov". Bola som dosť šokovaná a nenávidela som tu hlúposť vo mne, ktorá nerozpoznala revízora z predchádzajúceho autobusu. Bol to ten istý, ale ničoho som si nevšimla, bohužiaľ. Začala som hľadať imaginárny lístok, zatiaľ čo naň čakal revízor. Nepríjemný pohľad vo mne nadšenie teda nevyvolal. Nemala som u seba veľa peňazí a snažila som sa ho obmekčiť, ale to len moja naivita. Pýtal odo mňa občianský v domienke že mám pätnásť a viacej. To ma zarazilo, keďže ja ešte občianský mať nemôžem, ale keďže by si mohol schovať polovičku do vačku, mu to bolo vcelku jedno. Na ďaľšej zastávke sme vystúpili a našťastie som sa ho zbavila.
Vážne sa mi hnusí práca revízorov, niekedy nevzdelaní a drzí ľudi, ktorí porušujú predpisy a zarábajú si tým, že chodia po autobusoch, takú prácu by potom mohol robiť azda každý. Taktiež asi veľa ľudí pozná ten prípad, keď nastúpi do preplneného autobusu, kde sa dá ledva dýchať a označovač lístkov nie je ani poriadne vidno, nie to sa k nemu dostať. Samozrejme naši priatelia revízori ho ihneď zablokujú aby mohli dať čo najviac pokút. Trochu som popátrala na internete a našla zopár prípadov, nad ktorými by mohol človek len krútiť hlavou, no čo človek nespraví pre peniaze...
 
 

Reklama